Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920 legitimizovala hranice Slovenska, predovšetkým v jej južnej časti. Mierová zmluva (Maďarmi nazývaná diktát) bola posledným klincom do pomyselnej rakvy Uhorska. Symbolicky si ju v Trianone vypočul najvýznamnejší predstaviteľ maďarizačnej politiky v Uhorsku, bývalý minister školstva, gróf Apponyi.
Ak si na Slovensku pripomíname mnohé historické udalosti, práve táto by mohla byť jednou z najvýznamnejších. Aj keď sa Slováci prihlásili k Československému štátu už 30. októbra 1918 prostredníctvom Martinskej deklarácie, o osude vlastného teritória sa rozhodlo až neskôr. A to až 12. júna 1919, keď Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, potvrdená neskôr Trianonskou dohodou. Maďarská trauma z Trianonu má svoje korene už do roku 1868, keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prijal uhorský snem národnostný zákon, ktorým bol uznaný v Uhorsku len jeden národ a jeden jazyk, a to maďarský. Priebeh maďarizácie sa stupňoval najmä od prijatia tzv. Apponyiho školských zákonov z roku 1907, ktorého „najzaujímavejšie“ paragrafy boli:“ V paragrafe 17. sa ukladá povinnosť školy vychovávať v duchu lásky k vlasti a uhorského národa, vyvesenie uhorského štátneho znaku na školách a v triedach, uvedenie názvu školy v úradnom jazyku atď.
Paragraf 18. zákona 1868:XKIV. hovorí o vyučovacom jazyku. Vyučovacím jazykom môže byť buď úradný jazyk, alebo materinský jazyk žiakov. Ak v zmiešaných triedach dosiahne počet maďarských žiakov 20, alebo ich podiel 20 percent, potom pre tieto deti je škola povinná zabezpečiť vyučovanie v maďarčine. Ak ich počet dosiahne polovicu, potom je používanie maďarčiny povinné, pričom zriaďovatelia školy môžu zabezpečiť pre deti nemaďarskej národnosti vzdelávanie v materinskom jazyku. V existujúcich školách s vyučovacím jazykom maďarským je tento stav nemeniteľný. Vyučovacím jazykom opakovacích tried základných škôl je jazyk maďarský.
V paragrafe 19. sa ukladá vyučovanie úradného jazyka v rozsahu, ktorý do ukončenia 4. ročníka zabezpečí znalosť úradného jazyka slovom i písmom.“[1]
A práve tento gróf Apponyi bol lídrom maďarskej delegácie v Trianone. Pre Maďarov zostáva táto udalosť traumou, pretože im je neustále vštepované, že Uhorsko bolo Maďarskom a Trianon im vzal obrovské územia. Ale Uhorsko bolo územím aj Slovákov, Chorvátov a iných národov. Len pre zaujímavosť, boli to Rimania, ktorí v 5. storočí pomenovali slovom HUNG ARIA (podobne ako Bulg aria, Arauc aria, Sird aria, …) veľké územie (ARIA) obývané Hunmi (HUNG). Po porážke Hunov na Katalónskych Poliach (451) a po smrti Atilu (453) o nich už viac nebolo počuť: integrovali sa do pôvodného slovenského obyvateľstva, ktoré tam bolo už pred nimi a ostalo dodnes. Neskorší dvojdielny erb Hungárie (viď na obrázku) veľa naznačuje. Podľa zákonov heraldiky, obsahuje tento erb dve rovnocenné vertikálne polia, symbolizujúce HUNGARIA INFERIOR (vľavo) a HUNGARIA SUPERIOR (vpravo). Skutočnosť, že Bratislava počas tri a pol storočia (1526-1867) bola hlavným mestom Uhorska a korunovačným mestom uhorských kráľov (jedenásť) a kráľovien (osem), je symbolizovaná zlatou korunou, položenou pod dvojkrížom v pravej, „slovenskej“ polovici erbu.
Je až absurdné, ako niektorí maďarskí (a nielen maďarskí) politici dokážu živiť traumu Trianonu, ktorá im pomáha pri ich partikulárnych záujmoch. V súčasnej politickej a najmä ekonomickej situácii je živenie historických tráum nezodpovedné a rozdúchavajú zbytočné nevraživosti medzi obyvateľmi, ktorých v skutočnosti trápia témy sociálneho charakteru, na oboch stranách hraníc, spätých najmä s vysokou nezamestnanosťou a rozpadom starých ekonomických štruktúr.
Asi chodiť nestačí. Ja tu žijem ...
Áno, spomínané územia mali patriť ...
Ja som mal ako podriadených záklaďákov,... ...
Tak to mi zase neklam, 10 rokov som ...
A ty dokážeš čítať a chápať ...
Celá debata | RSS tejto debaty