Nemám rád extrémy. A dogmy. Nemám ich rád preto, lebo len málokedy, ak vôbec, pomáhajú riešiť problémy. Skôr tie problémy vytvárajú.
Hospodárska kríza, ktorá k nám zavítala po páde banky Lehman Brothers v septembri roku 2008 ešte stále šarapatí. Na Slovensku je citeľná najmä v oblasti zamestnanosti. Práca chýba obzvlášť v tých chudobnejších regiónoch. Táto téma sa objavuje na titulkách novín je to aj top téma volebných kampaní, politikov a ekonómov. Od počiatku vidíme dva hlavné tábory, ktoré sa navzájom obviňujú. Jeden tvrdí, že globálny finančný systém je devastujúco nestabilný a schopný zničiť sám seba ak nie je regulovaný, druhý tábor obviňuje štát, že svojimi nekompetentnými zásahmi a vôbec akýmikoľvek zásahmi („sic“), deformuje správne konanie trhových účastníkov. Na základe týchto téz navrhujú aj liečenie krízy.
Tí, ktorí navrhujú liečenie prostredníctvom akvizícií pomocou fiškálnej a monetárnej politiky (stimuly) tvoria dnes vo svetovej ekonomickej teórii tzv. mainstream, hlavný prúd. Z ekonomických škôl by sme tu mohli zaradiť najmä neokeynesovcov, politicky krytí sú najmä prezidentom USA Barackom Obamom. Na druhej strane sú zástancovia samokorekcií trhových zlyhaní, v súčasnosti najlepšie reprezentovaní asi Rakúskou ekonomickou školou (hlavný predstaviteľ Ludwig von Mises), bez politického krytia (možno Václav Klaus?). A samozrejme, nesmieme vynechať ani neomarxistov, tí vinia kapitalizmus ako neživotaschopný systém vo všeobecnosti a svoje politické názory spredmetňujú v komunistických a rôznych alterglobalistických hnutiach.
Aké sú recepty jednotlivých prúdov na súčasnú krízu? Rakúšania odvolávajúc sa na krízu v USA v rokoch 1920-21, ponúkajú koncept laissez faire, hands-off (ruky preč) od trhu. Táto kríza bola enormne hlboká, s mohutným prepadom výroby a prudkou defláciou. Relatívne však bola krátka. Rakúšania tvrdia, že ak vlády nebudú do priebehu recesie zasahovať, trh má obdivuhodnú schopnosť sa vyčistiť a nabehnúť späť na predkrízovú úroveň. Jednoducho nechať bublinu prasknúť a basta. Neokeynesiáni, napr. Krugman , Stiglitz, Blanchard, či Mankiw hovoria, že aj veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 -33 mohla mať miernejší postup, keby vláda pomocou štátnych intervencií a pomocou centrálnej banky naliala na trh dostatok likvidity. (Dnes populárny termín – quantitative easing). Preto tento scenár v súčasnosti. Neomarxisti hovoria zoštátnite banky, lebo tie sú príčinou všetkého nešťastia. Ak nebude súkromné vlastníctvo – nebudú krízy a ľudstvo sa vymaní z oceľových okov nenásytnej buržoázie. Administratíva prezidenta Obamu sa vydala neokeynesiánskou cestou. Recesia bude možno dlhšia, ale pravdepodobne miernejšia. Koniec – koncov čakajú na Obamu už v budúcom roku voľby, a zdá sa, že jediné, čo ho môže poraziť, je vysoká nezamestnanosť.
Teraz vyvstáva otázka, či riešenia ekonomického a následne sociálneho charakteru by sme mali ponechať na trh alebo štát. Obávam sa, že zopár politikov na Slovensku, ale nielen tu, podľahlo fundamentálnym doktrínam niektorých lídrov ekonomického myslenia. Obzvlášť zarážajúce je, keď politici slepo navrhujú riešenia na akútny problém len z jedného pohľadu a nevšímajú si dopady opatrení, ktoré svojou liečbou spôsobia iným subjektom. Ekonómia je predovšetkým vedou o prerozdelení vzácnych zdrojov. Je už dávnejšie potvrdené, minimálne od pádu centrálne riadených ekonomík sovietskeho bloku, že trh poskytuje najefektívnejšie prostredie pre hospodársky rozvoj. Generuje však aj hrozbu výrazne nerovnomerného rozdeľovania zdrojov, čo môže v konečnom dôsledku viesť až k neprimerane veľkému rozdielu medzi bohatými a úspešnejšími a tými, ktorí už toľké šťastie nemali. Nejde tu samozrejme o to, aby mali všetci rovnako. Niektorí sú usilovní, iní zase leniví, jedni majú šťastie – druhí nie, ďalší sú zdraví – na druhej strane sú aj chorí. Trh poskytuje predovšetkým motiváciu byť aktívnym, a preto funguje. Ak krajina dosahuje ekonomický rast, veľká skupina ľudí aj bohatne. Otázkou je, do akej miery z rastu ťažia chudobnejší. A tu by mal nastať aj ďalší rozmer ekonómie. Sociálne nepokoje, zastaraná infraštruktúra, politická nestabilita, korupcia, zločinnosť to všetko sú javy, ktoré ničia ekonomiku. Len nízke dane alebo odvody nezaručia atraktívnosť ekonomického prostredia. Ekonómia, ktorá ignoruje sociálne problémy, je zlou ekonómiou, ktorá ničí hospodárstvo. Bývalý pápež Ján Pavol II to pekne zhrnul v diele Centesimus Annus“ Štát by nemohol priamo zabezpečiť právo na prácu všetkým občanom bez toho, že by neriadil takmer vojenským spôsobom celý hospodársky život a nepotláčal iniciatívu jednotlivcov. Ale to neznamená, že na tomto poli nemá vôbec žiadnu kompetenciu, ako to tvrdia tí, čo chcú vylúčiť z hospodárskej oblasti akékoľvek pravidlá. Štát je dokonca povinný podporovať činnosť podnikov vytváraním podmienok na zabezpečenie pracovných príležitostí. Musí podnecovať túto činnosť tam, kde sa ukazuje nedostatočná, a v čase krízy ju podporiť. Štát má ďalej právo zasiahnuť, ak osobitné situácie vyvolané monopolmi hatia a zdržujú vývoj.“
Idey sú samé o sebe vznešené a predpokladajú, že ak sa naplnia budú problémy ľudstva vyriešené. Vyriešené však nikdy v histórii neboli a v budúcnosti ani nebudú. Prídu nové výzvy, nové ťažkosti a nové idey. Bez ideí to jednoducho nejde. Treba len všetkým zanieteným ideológom pripomenúť, že žijeme v reálnom svete. Vo svete, kde extrémy nie sú liekom. Sú chorobou, ktorú treba liečiť. V tomto kontexte sú teda dva extrémy: ten, ktorý vidí všetko zlo v štáte – rakúšania a ten, ktorý vidí nešťastie ľudstva v súkromnom vlastníctve – marxisti.