Prídem domov z práce v nádeji, že si poriadne oddýchnem pri novinách a televízore, ale asi sa nikdy neoplatí vopred vytešovať. Za dverami v byte ma čakal posmrkávajúci „malý“ s veľkým problémom. Ako takmer vždycky, keď je v telke futbal alebo iskrivá politická debata. Tvrdošijne nástojil, aby som konal, keďže im pani učiteľka uložila na domácu úlohu napísať niečo o histórii humenského kaštieľa…

„Na kedy?“

„Už zajtra bude kontrolovať,“ – odpovedal mi pomedzi neúprimné vzlyky.

„No problem, my friend. Utekaj do knižnice a niečo si požičaj. Potom to spolu spravíme…“

Ani sa nepohol. Mal prehľad; keď príde zo školy, telefonuje bez prestania; už vedel, že jediná hodnoverná a prehľadná kniha o hradoch a kaštieľoch z náučného oddelenia je požičaná.

„Kto si ju požičal?“ – skúmal som.

„Veronika.“

„Tak bež za ňou, nech ti knihu na hodinku, či dve prepustí.“

„Nemôže.“

„Nie? A to už prečo?“

„Požičala ju Ferkovi.“

„Tak si ju požičaj od Ferka.“

„Ferko ju pred chvíľou požičal Lajčimu…“

„Tomu o dve poschodia vyššie?“

„Tomu.“

O chvíľu som už stál pred dverami o dve poschodia vyššie; starý Lajči bol našťastie doma.

„Požičaj knihu o kaštieli.“

„Nemôžem, práve píšem domácu úlohu a navyše už o pol hodiny knihu musím vrátiť.“

„Vrátiš, len ju rýchlo navaľ a nezdržiavaj!“

Dal. Naskočil som do auta a vbehol do kancelárie. Opatrne som vybral všetky tri listy o humenskom kaštieli z knihy a na kopírke urobil tridsať rozmnoženín, lebo toľko detí bolo v triede. A keď sa darí, tak sa darí: Vo dverách sa ukázal vedúci úradu a udelil mi pochvalu, že pre robotu zanedbávam aj svoj osobný voľný čas, aj svoju rodinu.

„Už to nepreháňaj s robotou, aj zajtra bude deň,“ – rozlúčil sa s úsmevom, ktorý poskytoval nádej na prémie.

Kým som doma robil domácu úlohu, „malý“ poroznášal rozmnoženiny a knihu Veronike. Kým som pozeral futbal, Chlapec úlohu prepisoval do zošita. V prestávke Drišľakovín som si od „malého“ vyžiadal žiacku knižku a napísal do nej odkaz pre „učku“: Nedávajte, prosím, deťom náročné úlohy zo dňa na deň.

Ráno ma na chodbe pristavil vedúci úradu a opýtal sa bez okolkov: „Čo má humenský kaštieľ spoločné s podvojným účtovníctvom, ha?“

Onemel som. Listy z knihy zostali na stole v kancelárii. Corpus delikti – jasný dôkaz.

Doma som onemel zasa. V žiackej knižke stál odkaz od „učky“: Úlohu som zadala pred dvomi týždňami. Nechápem, prečo ju rodičia odpisujú na poslednú chvíľu, navyše z tej istej knihy…

O hodinu sa mi opäť rozsvietilo v palici a schuti som sa zasmial: O rok už nebudú. Už nebudú mať z čoho opisovať.