Najskôr chcem povedať, že ani ja si nie som istý, či euroval vyrieši ekonomické problémy Európy. Ani mne sa nepáči, že Slovensko bude prispievať komusi na záchranu, aj keď nie je isté, či záchranu myslí vážne.
Vstupom do Európskej únie, a najmä eurozóny, sme na seba prevzali kopec záväzkov, ale aj výhod. Spočiatku sme sa tešili, že budeme mať voľný pohyb v rámci únie, možnosť pracovať aj inde ako doma, že nemusíme meniť peniaze, ak cestujeme do krajín s eurom. No proste paráda. Sloboda na nás dýchala zo všetkých strán – a k tomu ešte aj tie eurofondy. Veď celkom fajn, keď nám dávajú prachy, nie? No proste skutočná európska sloboda.
Ale rýchlo prišlo vytriezvenie, ťažké časy a odhalenie, že kopu krajín si žilo nad pomery. My sme len reformovali, nezamestnanosť, najmä mimo Bratislavy, je niekde až extrémna a platy máme zo štátov eurozóny najnižšie. Euro je v kríze, nehovoriac o niektorých štátoch eurozóny. A zrazu od nás čakajú aj plnenie záväzkov. Ale, ale… Ako my chudobní máme pomáhať tučným, lenivým Grékom? Čo je toto za zvrátenosť? Veď naši ľudia nemajú prácu a dosť veľa našich spoluobčanov pomaly ani dať čo do úst. My by sme mali byť solidárni najmä s našimi a nie s cudzincami!
Naša malá, ale zato mimoriadne otvorená ekonomika, závislá od exportu a k tomu všetkému najmä na teritória krajín eurozóny (sic!) potrebuje vyvážať, aby bolo na školstvo, zdravotníctvo a biedne dôchodky. Nevieme síce, či ten euroval pomôže k stabilizácii západoeurópskych ekonomík, ale ak myslíte, tak si ho urobte, ale nám s tým dajte pokoj, lebo mi na to nemáme. Ale autá máme super, tak ich pekne kupujte. My musíme byť solidárni s našimi ľuďmi. Jednoducho naša domáca solidarita.
A tak by som záverom parafrázoval to, čo sa k nám asi najviac hodí. Cudzie chceme a svoje si nedáme!