Vodu kážu a víno pijú. Vláda sociálnej demokracie vytvorila vo veľkej časti slovenskej populácie obrovské očakávania, že Slovensko opustí trajektóriu neoliberálnej politiky, na ktorú sa vydalo pred dvadsiatimi rokmi. Aj keď zasvätení, po skúsenostiach s prvou Ficovou vládou z obdobia v  rokoch 2006-10, si ilúzie nerobili. Aká je dnes realita? Rekordná nezamestnanosť, keď prácu nemajú už státisíce ľudí a žiadnu perspektívu si nejakú nájsť. Súdnictvo sa so spravodlivosťou zatiaľ veľmi nemusí, rok po Gorile si hlavní aktéri užívajú a finančné skupiny spolu s vládou pripravujú ďalšie obchody. Oligarchický kapitalizmus pre vyvolených alebo červený liberalizmus. Tí modrí sa v robení neoliberálnej politiky vyžívali, lebo jej aj úprimne verili. Tí červení sa tvária, že ju neznášajú, pomätene vzývajú Marxa, ale poslušne vykonávajú agendu, za ktorú by sa veru ani modrí nehanbili. A to všetko vraj pre dobro ľudí a európskej oddanosti. Maastrichtské kritéria sa ani v čase hospodárskej krízy, ktorá tu šantí už zopár rokov a nechystá sa ustúpiť, nemenia. A naši politici tú mantru na úkor svojich ľudí stále dodržiavajú. Veď by sme mohli prísť o euro.
Pritom sa vôbec  nestarajú o prácu pre ľudí. Plná zamestnanosť bola v Európe ešte nie tak dávno tou hlavnou politikou, teraz nie je možno ani treťoradou. Pre politikov sú dôležité čísla: dlh nesmie prekročiť 3 percentá HDP, infláciu musíme mať pod kontrolou, to však môže robiť aj počítač a nie dobré platení politickí funkcionári, ale životy ľudí, ktorí tvoria štyristotisícovú armádu nezamestnaných a tých, ktorí žijú z ruky do úst z minimálnej mzdy, sú na okraji ich záujmu. Politika je však o ľuďoch a ekonómia tiež, červený neoliberalizmus je o číslach, akurát červených.