V povojnovom období až do polovice  sedemdesiatych rokov minulého storočia, každý, kto chcel pracovať, bol schopný nájsť si zamestnanie. Zachovanie plnej zamestnanosti bolo prvoradým cieľom hospodárskej politiky, ktorý vlády všetkých politických presvedčení brali vážne. Miera nezamestnanosti pod dve percentá bola považovaná za normálnu, a keď hrozilo, že  nezamestnanosť sa zvýši, vláda zasiahla tým, že stimulovala agregátny dopyt. Dokonca aj konzervatívne vlády konali týmto spôsobom, aj ak nie z presvedčenia, tak aspoň zo strachu z volieb. Ešte podstatnejšie je, že zamestnanosť je základné ľudské právo, a táto zásada bola zakotvená v Charte Organizácie spojených národov  v roku 1945, ktorá bola podpísaná a ratifikovaná 50 členskými štátmi. Článok 55 definuje plnú zamestnanosť ako nevyhnutnú podmienku pre stabilitu a blahobyt medzi národmii, zatiaľ čo článok 56 vyžaduje, aby všetci členovia sa zaviazali k zabezpečeniu plnej zamestnanosti.  Tento zámer bol posilnený OSN v jednomyseľne prijatej  Všeobecnej deklarácii ľudských práv v roku 1948 . Článok 23 tejto zmluvy opisuje, okrem iného, základné spojenie medzi plnou zamestnanosťou a dodržiavaním ľudských práv. ( 1 ) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. ( 2 ) Každý, bez rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. ( 3 ) Každý pracujúci má právo na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti. ( 4 ) Každý má právo zakladať a vstupovať do odborových organizácií na ochranu jeho záujmov. Nezamestnanosť bola chápaná ako plytvanie zdrojmi a príčina poklesu národného dôchodku, ktorá brzdila spoločný rast životnej úrovne. Bolo jasné, že zachovanie plnej zamestnanosti bolo kolektívnou zodpovednosťou  spoločnosti, vyjadrená prostredníctvom nastavenia patričnej makroekonomickej politiky. Potom sa pod hrozbou inflačných tlakov rozhodli všetky významné vlády riešiť hospodárske problémy len rigidnou politikou, ktorej výsledkom bolo postupné zvyšovanie nezamestnanosti. Dnes si už na hospodársko-politické ciele plnej zamestnanosti nespomenie nikto. Napriek tomu, že právo na prácu je zakotvené medzi ľudskými právami. Nejde len o ľudské právo, ale aj o rozvoj osobnosti a života v ľudskej dôstojnosti. Tá je dnes potieraná, a starosť o životnú úroveň je kladená na indivíduum. Nemáš prácu, si lenivý, hlúpy, neschopný. Takéto je jednoduché onálepkovanie. Ak je naozaj 14 percent ľudí na Slovensku lenivých a hlúpych, tak to s nami nevyzerá dobre. Ja verím, že to tak nie je, len sa potrebujeme vrátiť späť k myšlienkam, ktoré viedli k spoločným dobrám, súcitu s tými, ktorí nemajú toľko šťastia či schopností a ku kresťanskej láske k blížnemu. Lebo som presvedčený, že bez zmeny morálky a vnútorných hodnôt sú všetky,  aj tie najlepšie hospodársko-politické  snahy, zbytočné. Ale nechcem moralizovať, na to sa necítim.