Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920 legitimizovala hranice Slovenska, predovšetkým v jej južnej časti. Mierová zmluva (Maďarmi nazývaná diktát) bola posledným klincom do pomyselnej rakvy Uhorska. Symbolicky si ju v Trianone vypočul najvýznamnejší predstaviteľ maďarizačnej politiky v Uhorsku, bývalý minister školstva, gróf Apponyi.

Ak si na Slovensku pripomíname mnohé historické udalosti, práve táto by mohla byť jednou z najvýznamnejších. Aj keď sa Slováci prihlásili k Československému štátu už 30. októbra 1918 prostredníctvom  Martinskej deklarácie, o osude vlastného teritória sa rozhodlo až neskôr.  A to až 12. júna 1919, keď Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, potvrdená neskôr Trianonskou dohodou.   Maďarská trauma z Trianonu má svoje korene už do roku 1868, keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prijal uhorský snem národnostný zákon, ktorým bol uznaný v Uhorsku len jeden národ a jeden jazyk, a to maďarský. Priebeh maďarizácie sa stupňoval najmä od prijatia tzv. Apponyiho školských zákonov z roku 1907, ktorého „najzaujímavejšie“  paragrafy boli:“ V paragrafe 17. sa ukladá povinnosť školy vychovávať v duchu lásky k vlasti a uhorského národa, vyvesenie uhorského štátneho znaku na školách a v triedach, uvedenie názvu školy v úradnom jazyku atď.

Paragraf 18. zákona 1868:XKIV. hovorí o vyučovacom jazyku. Vyučovacím jazykom môže byť buď úradný jazyk, alebo materinský jazyk žiakov. Ak v zmiešaných triedach dosiahne počet maďarských žiakov 20, alebo ich podiel 20 percent, potom pre tieto deti je škola povinná zabezpečiť vyučovanie v maďarčine. Ak ich počet dosiahne polovicu, potom je používanie maďarčiny povinné, pričom zriaďovatelia školy môžu zabezpečiť pre deti nemaďarskej národnosti vzdelávanie v materinskom jazyku. V existujúcich školách s vyučovacím jazykom maďarským je tento stav nemeniteľný. Vyučovacím jazykom opakovacích tried základných škôl je jazyk maďarský.

V paragrafe 19. sa ukladá vyučovanie úradného jazyka v rozsahu, ktorý do ukončenia 4. ročníka zabezpečí znalosť úradného jazyka slovom i písmom.“[1]

A práve tento gróf Apponyi bol lídrom maďarskej delegácie v Trianone. Pre Maďarov zostáva táto udalosť traumou, pretože im je neustále vštepované, že Uhorsko bolo Maďarskom a Trianon im vzal obrovské územia. Ale Uhorsko bolo územím aj Slovákov, Chorvátov a iných národov. Len pre zaujímavosť, boli to Rimania, ktorí v 5. storočí pomenovali slovom HUNG ARIA (podobne ako Bulg aria, Arauc aria, Sird aria, …) veľké územie (ARIA) obývané Hunmi (HUNG). Po porážke Hunov na Katalónskych Poliach (451) a po smrti Atilu (453) o nich už viac nebolo počuť: integrovali sa do pôvodného slovenského obyvateľstva, ktoré tam bolo už pred nimi a ostalo dodnes. Neskorší dvojdielny erb Hungárie (viď na obrázku) veľa naznačuje.  Podľa zákonov heraldiky, obsahuje tento erb dve rovnocenné vertikálne polia, symbolizujúce HUNGARIA INFERIOR (vľavo) a HUNGARIA SUPERIOR (vpravo). Skutočnosť, že Bratislava počas tri a pol storočia (1526-1867) bola hlavným mestom Uhorska a korunovačným mestom uhorských kráľov (jedenásť) a kráľovien (osem), je symbolizovaná zlatou korunou, položenou pod dvojkrížom v pravej, „slovenskej“ polovici erbu.

Je až absurdné, ako niektorí maďarskí (a nielen maďarskí) politici dokážu živiť traumu Trianonu, ktorá im pomáha pri ich partikulárnych záujmoch. V súčasnej politickej a najmä ekonomickej situácii je živenie historických tráum nezodpovedné a rozdúchavajú zbytočné nevraživosti medzi obyvateľmi, ktorých v skutočnosti trápia témy sociálneho charakteru, na oboch stranách hraníc, spätých najmä s vysokou nezamestnanosťou a rozpadom starých ekonomických štruktúr.