Agentúra Focus vo svojom pravidelnom prieskume verejnej mienky   v mesiaci jún namerala podobné výsledky ako v máji. Suverénom je strana Smer – SD s viac než 46 percentami. Za ním je veľká priepasť a následujú vládne strany SDKÚ – DS a KDH. Novým stranám sa zatiaľ výraznejšie bodovať nedarí. Čo stojí za týmito výsledkami?

Jednou z prioritných oblastí, na ktorú sa musí každá politická strana  sústrediť, je analýza voličského správania sa.    Voličské správanie sa vysvetľuje najčastejšie pomocou teórie štiepnych línií, takzvaných cleavages. Cleavages sa v slovenskom jazykovom prostredí prekladajú ako štiepne alebo konfliktné línie. Jednou z najznámejších štiepnych línií je takzvaná Rokkanovská štiepna línia, v jednoduchosti charakterizovaná ako vlastníci verzus pracujúci. Podrobnejšie tieto línie rozpracoval politológ Arend Lijphart, ktorý ich rozpracoval do siedmich dimenzií:

1. Socioekonomická dimenzia – súhlas či nesúhlas medzi bohatými a chudobnými, štátne verzus súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, silná verzus slabá úloha vlády v ekonomike, podpora verzus opozícia redistribúcie verejného blaha, expanzia verzus reštrikcia vládnych sociálnych programov.

2. Náboženská dimenzia – vzťah k cirkvi, náboženská tolerancia.

3. Kultúrno-etnická dimenzia – je dôležitá v krajinách kultúrne a lingvisticky heterogénnych.

4. Urbanisticko–rurálna dimenzia – postihuje rozdiely medzi vidiekom a priemyselnými centrami, mesto verzus vidiek.

5. Podpora režimu – táto dimenzia sa vyskytuje v prípade, že v systéme sú prítomné strany a skupiny v opozícii k demokratickému režimu.

6. Zahraničná politika – submisívny či asertívny postoj voči susedovi, orientácia zahraničnej politiky na medzinárodné organizácie.

7. Postmaterializmus – orientuje sa na participačnú demokraciu a enviromentalizmus. Je reakciou najmä mladých ľudí zo stredných vrstiev na orientáciu konzervatívneho socializmu na ekonomický rast, na odcudzenosť, byrokraciu. [1]

V demokraciách západnej Európy sa javí najvýznamnejšou socioekonomická dimenzia. Na Slovensku sa štiepne línie v majoritnej väčšine voličov po roku 1989 menili. Kým v prvých voľbách bol kladený dôraz na dimenziu podpory režimu, následne to už bol mix viacerých dimenzií s prevládajúcou národnou dimenziou, ktorá bola spätá s očakávaním Slovákov pri samostatnej správe svojho štátu. V roku 1998 boli voľby v znamení podpory, prípadne odporu voči autoritárskemu vládnutiu Vladimíra Mečiara. Až v roku 2002 možno pozorovať prvé, aj keď nevykryštalizované súperenie pravice s ľavicou, pričom hlavnou líniou boli naše integračné výťahy do západoeurópskych  integračných a bezpečnostných organizácií. V roku 2006 boli slovenské parlamentné voľby v znamení silnej štiepnej línie, ktorú Lijhpart nazýva socioekonomická dimenzia. Pomohlo to hlavne dvom najvýraznejším protagonistom – Smeru-SD na ľavej strane politického spektra, ktorá mala výrazne antireformnú predvolebnú rétoriku, a na druhej strane  SDKÚ-DS, ktorá bola hlavným predstaviteľom reformnej politiky v rokoch 2002 – 2006. V budúcnosti sa dá očakávať, že volebné súboje sa začnú štandardizovať v podobe, akú vidíme v starých členských štátoch EU. Prioritou sa stane socioekonomická dimenzia.

Aj keď sa možno nedá nájsť výrazná korelácia medzi chudobnými voličmi a ľavicovou stranou, nedá sa nevšimnúť si výsledky volieb v jednotlivých regiónoch, kde je málo práce a nižšia životná úroveň s voľbou radikálnej ľavice. Najmä vo voľbách v roku 2002 pomohli títo voliči získať KSS parlamentné kreslá, aj keď je vidieť, že predovšetkým na úkor v tom čase značne skompromitovanej SDĽ. Podobne sa v týchto regiónoch v ostatných voľbách darilo Smeru-SD. Na Slovensku vznikli dve rozhodujúce štiepne línie.  Prvou je socioekonomická línia na osi práca – kapitál, ktorú najlepšie uchopili SMER-SD a SDKÚ-DS, ale tiež národná štiepna línia. Túto líniu najlepšie zobrazujú SNS a SMK, ktorú v súčasnosti zastupuje aj MOST-HÍD. Najväčší voličský potenciál však získava strana, ktorá obe tieto dimenzie dokáže spájať. Najlepšie to bolo vidieť v prezidentských voľbách v roku 2009, kde dominoval Ivan Gašparovič so svojím heslom „Myslím národne, cítim sociálne“. Práve toto heslo vystihuje najvýraznejší slovenský elektorát.  V prezidentských voľbách v roku 2009 bola takzvaná maďarská karta veľmi silnou volebnou témou. Po 1. kole boli inzerované mapy Slovenskej republiky , kde boli farebne odlíšené južná a severná časť Slovenska, kde získali väčšinu hlasov dvaja najsilnejší kandidáti. Na juhu a v Bratislave Iveta Radičová, na severe Ivan Gašparovič. To malo signalizovať, že územie obývané maďarskou národnosťou a „bohatá“ Bratislava volili opozičnú kandidátku, preto Slováci by mali voliť prezidenta Gašparoviča. Ako ukázal konečný rezultát volieb, táto téma skutočne zabrala, a preto sa oprávnene domnievame, že bude používaná aj v parlamentných a ďalších voľbách.

Podľa sociologickej publikácie Slovensko a jeho regióny sa do značnej miery zhodujú hlasovania v súčasnosti s niekdajšími okresmi, v ktorých dominoval v roku 1935 vo voľbách autonomistický blok vedený Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Ukázali to aj prezidentské voľby v roku 2008. „Ivan Gašparovič, ktorý do kampane vyrazil s heslom Myslím národne, cítim sociálne, dosiahol v prvom kole volieb najlepšie výsledky v okresoch, ktoré patrili na vrchole popularity Vladimírovi Mečiarovi a HZDS v nich vo voľbách v roku 1994 získalo viac ako 50 percent. Takmer navlas rovnaké regióny Horná Nitra, Horné Považie a Kysuce  vo vysokej miere tiahli k nacionalistickým politikom v 30. rokoch.“ [2]

Tieto výsledky sa do značnej miery zhodujú s tými, ktoré získavala v tridsiatych rokoch 20. storočia Hlinková slovenská ľudová strana. Podobne veľa hlasov získal Gašparovič na severo-východe Slovenska. „Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že Gašparovič so svojím  „myslím národne“ boduje v špecifických oblastiach stredného a severného Slovenska a s „cítim sociálne“ zasa oslovuje časť východného Slovenska, ktoré má od pádu komunizmu problémy s vysokou nezamestnanosťou a nízkymi príjmami. V tejto oblasti mala v minulosti nadštandardne vysoké volebné zisky KSS.“ [3]

Z uvádzaných skutočností vyplýva záver, že kultúrne vzorce obyvateľov niektorých regiónov na Slovensku sú veľmi silne vžité už v niekoľkých generáciách. Manažéri volebných kampaní to musia mať na pamäti s ohľadom na vhodné zvolenie stratégie kampane medzi týmito voličmi. „Dlhodobo pre Slovensko platí, že najvyššia voličská účasť býva v malých obciach. Najmä začiatkom a v polovici 90. rokov účasť v mestách zaostávala, čo posilňovalo vyhliadky  politického vkusu, ktorý je rozšírený skôr na vidieku. V 1. kole voľby prezidenta v roku 2009 sa však nadpriemernou účasťou vyznačovali nielen obce do 2000 obyvateľov, ale aj kategória veľkých miest. Naopak, podpriemerná účasť sa prejavila v obciach širokej kategórie 2 – 50 tisíc obyvateľov. Samozrejme, toto konštatovanie platí pre uvedené kategórie ako celok, t.j. neplatí pre každé jednotlivé mesto, ani pre každú jednotlivú obec. Mestá sú sociálnou skladbou i z kultúrneho hľadiska profilom trochu iné než vidiek. Ich obyvatelia preferujú trochu iný jazykový štýl, sú vnímaví na viac-menej inú argumentáciu a majú celkovo mierne až dosť odlišnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať, rozprávať a vystupovať líder. Treba však zdôrazniť, že rozdiely nie sú absolútne. V rozpore s čierno-bielymi stereotypmi i v najväčších mestách I. Gašparovič získal takmer tretinu tamojších platných hlasov a aj v najmenších obciach I. Radičová dosiahla takmer štvrtinu z tamojších platných hlasov.“ [5]

To, že kultúrne vzorce na Slovensku sú stabilné v jednotlivých regiónoch, potvrdili aj voľby do samospráv vyšších územných celkov v novembri 2009. V Prešovskom samosprávnom kraji sa už tretíkrát stal víťazom Peter Chudík za koalíciu Smer-SD a ĽS – HZDS, pričom v druhom kole vždy porazil kandidáta koalície KDH a SDKÚ-DS. V Prešovskom kraji možno pozorovať štiepnu líniu, ktorá rozdeľuje voličské väčšiny do dvoch silných blokov. Prvý blok môžeme charakterizovať ako „ľavicovo-populistický“ a druhý zjednodušene ako „kresťanský“.  Prvý nachádza už historicky tradične svoju oporu najmä v severovýchodnej časti Slovenska, kým ten druhý v oblastiach ako Prešov, či Levoča.